Homilie kardinála Duky pronesená při setkání s mládeží v Košicích

V úterý 14. září pronesl kardinál Dominik Duka během bohoslužby pro mládež na stadionu Lokomotivy Košice kázání, které níže zveřejňujeme v jazyce, v němž kardinál hovořil, tedy ve slovenštině.

Drahí prítomní…

milí priatelia, dievčatá a chlapci, mladé ženy a mladí muži!

Stretávame sa tu, aby sme slávili Eucharistiu vo chvíľach, keď Svätý Otec František chce v čo najväčšom zábere navštíviť na východnom Slovensku Vás, Východniarov. Slávi liturgiu s gréckokatolíckou archieparchiou v Prešove, stretáva sa s obyvateľmi rómskej národnosti na Luníku IX. My sa s ním stretneme popoludní tu, na štadióne Lokomotívy, aby nás nielen pozdravil, ale aj posilnil našu vieru a vypočul Vaše svedectvá. Tešíme sa na toto stretnutie s ním.

S košickou metropolou a jej katedrálou som sa stretol po prvý raz v roku 1969, ale chýr o dôležitom centre politického i duchovného a vojenského života som počul už ako chlapec, keď mi otec rozprával o tunajšej vojenskej nemocnici, o starostlivých sestričkách a úteku za pikantnejšou stravou a nápojmi, keď využili priestory cesty idúce cez nemocničnú kaplnku do mesta. Sú to chlapčenské spomienky, ale Košice s jeho letiskom a výcvikovým strediskom ma psychologicky pripravili na cestu k Vám na východ, keď som z Košíc pokračoval do Prešova, aby som sa podieľal na duchovnej formácii kňazov dominikánov, ktorých v dobe komunizmu tajne vysvätil otec kardinál Ján Chryzostom Korec. Bola to nádherná reťaz rokov, keď som i štyrikrát do roka cestoval k Vám a potom aj do samostatnej Slovenskej republiky.

Som skutočne rád, že sa môžem tu, na tomto štadióne, pozdraviť s Vami, biskupmi, kňazmi, s rehoľníkmi a rehoľníčkami. Predovšetkým ale s Vami, mladými, ktorých veľký pápež svätý Ján Pavol II. nazval budúcnosťou cirkvi. Pre nás, starých, teda i pre mňa, ste tými, ktorým predáva cirkev, ale i Vaši prarodičia a rodičia, onú pochodeň viery na cestu. Na cestu do života, ktorý je darom. I keď nám, starším, sa niekedy zdá, že sa premenil na hustý prales, v ktorom pretekajú informačné veľtoky, riečky a potôčiky, niekde sú i močiare, ale rovnako aj krásne čistinky posiate kvetmi.

Stretáme sa dnes, keď cirkev slávi sviatok Povýšenia Svätého kríža. Kríž, to je naše logo, nás kresťanov. Naše pomenovanie – kresťania – je vďaka cyrilo-metodskej misii odvodené od slova kríž – krst. Začneme teda pri kríži, v ktorého znamení sme boli obmytí krstnou vodou. Kríž v jazyku Nového zákona, v Evanjeliu, je označený slovom stauros, čo znamená stĺp, kôl. Bol to však popravovací nástroj, ktorý vymysleli Peržania. Na smrť na kríži boli posielaní najväčší zločinci, predovšetkým zradcovia. Používal sa termín „zavesiť na drevo“, pretože príčina smrti udusením je obdobná ako na šibenici, no je dlhotrvajúca, krvavá, pomalá, strašne bolestivá, spojená s neprekonateľnými úzkosťami. Chceme sa teda my vychvaľovať či hrdiť týmto znamením? Asi väčšina z nás cíti istý odpor, bolesť a úzkosť. Práve preto kresťania nepoužívali ako svoje prvé poznávacie znamenie kríž, ale symbol ryby. Jednotlivé písmená slova ICHTYS v gréckej abecede hovoria: Ježiš Kristus, Boží Syn, Spasiteľ.

Prvé zobrazenie ukrižovaného Krista nájdete v rímskom Chráme svätej Sabíny na dverách z piateho storočia, kde je ale Kristus ukrižovaný na múre z tehál. Som rád, že je tu s nami otec kardinál Jozef Tomko, ktorému patrí basilika  svätej Sabíny o ktorej byla reč! Som rád, že je tu. 

Pred tromi rokmi, keď tu v Košiciach bola blahorečená Anka Kolesárová, Vaša vrstovníčka, mučenica, Vám posielal pozdrav.  A bol to pozdrav muža, dnes  najstaršieho  žijúceho  kardinála na  svete,  ktorého  dlhý  život bol a je službou Ukrižovanému  Ježišovi  Kristovi,   Božiemu   Synovi,   Spasiteľovi. 

Kto počúval jeho príhovor pri jeho zlatom kňazskom jubileu, bol uchvátený krásou jeho  slov  i  hĺbkou  jeho  kňazskej  duše.   Pamätáte  si  ešte  jeho

slová o Vašej Anke Kolesárovej? Nezomrela na kríži. Sme, a predovšetkým Vy ste deťmi živého obrazu. Nechajte si teraz vo svojej obrazotvornosti premietnuť, čo prežívala vo svojej dievčenskej a panenskej statočnosti, keď na ňu mieril samopal sovietskeho vojaka a následne prišla dávka guliek, ktoré ukončili život jednej z Vás. Pokiaľ by žila, bola by tu určite s nami, ale patrila by k tým najstarším účastníkom. Bola to vlastne súčasníčka otca kardinála Tomka.

Slávime sviatok Povýšenia Svätého kríža. Sprvoti sa kríž objavuje na štítoch légie cisára Konštantína. Archeológovia a historici tvrdia, že to bol vlastne Ježišov monogram chíró, čiže spojenie gréckych písmen X (chí) a P (ró). Mimochodom, takýto kríž našli i v rodisku svätého Martina v Szombathelyi. Avšak kríž nie je iba onen stojaci kôl. On má tiež priečne brvno. Kríž je a bude i pre Vás vždy križovatkou. Jeho vertikála, stojace brvno, pozdvihuje nás z tejto zeme smerom hore, pretože človek je bytosť, ktorá hľadá cestu k výšinám. Človek je tiež bytosť, ktorú Boh vybavil tým veľkým darom, tou iskričkou Božieho sveta, darom Ducha, dušou, ktorej sa dotkol a povolal k životu každého z nás. A túto cestu smerom nahor pretína na kríži horizontála priečneho brvna, ktoré mieri zľava doprava, od srdca k srdci. Odo mňa k Tebe.

Vieme, že ak má byť človek ozajstným človekom, potom musí mať srdce na pravom, to jest na správnom mieste. To, čo fascinuje každého z nás, všetkých, čo tu sme, je práve rozhodnutie našich predkov ísť stále vyššie a vyššie. To, čo nás napĺňa radosťou, je skutočnosť, že nie sme sami. To je i oná radosť nás všetkých tu na tomto štadióne, pretože ako hovorili starí Gréci a ich filozof Aristoteles: Človek je spoločenská bytosť, človek je ten, ktorý je s druhými a pre druhých. A omnoho starší text Knihy kníh, Biblie, nám hovorí, že Boh stvoril človeka na svoj obraz (porov. Gn 1,26n). A tento obraz, toto nahliadnutie do Božieho srdca nám odovzdal Kristus, a preto kresťan nemôže urobiť znamenie kríža bez toho, aby nevyslovil slová krstnej formuly: V mene Otca i Syna, i Ducha Svätého (Mt 28,19). Teda Boh, Ten, ktorý je (Zjv 1,4), ktorý je skutočnosť, o ktorej filozofi i filozofujúca pražská kaviareň hovoria: „Niečo nad nami musí byť.“ To je prvý intuitívny poznatok, s ktorým sa stretávame od začiatku ľudskej civilizácie.

Ako výstižne napísal pápež Benedikt XVI.: „Tak ako jednotlivé osoby v Najsvätejšej Trojici sú viazané vzťahom, tak i človek je bytosť, ktorú charakterizuje proexistencia.“ Je to jeden z najdôležitejších výrokov emeritného pápeža Josepha Ratzingera. Keď pohliadneme na kríž, na ktorom pribitý v bolestiach visí Syn človeka, Syn Panny Márie, Sedembolesnej Matky, s ktorou sa v Šaštíne stretne i pápež František, visí na kríži! Boží Syn, ktorý hovoril vždy o Bohu k národu Mojžiša, ktorý oznámil izraelským kmeňom, že ho posiela Boh, to je Ten, ktorý je (Jahve). Ale Ježiš, Máriin Syn, Rabbi z Nazareta, nazýva Boha nie v jazyku Abraháma, Mojžiša a Dávida, ale po aramejsky: Abba! To bola teda lingua franca, to bola akási vtedajšia angličtina, ktorá spájala národy Blízkeho Východu a i samej Ázie, pretože aramejské písmo je základom abecied od Stredomoria až po Indický subkontinent.

Spomínate si na onú pieseň Abba, Otče, ktorú si s takou vehemenciu pomrnkával pápež Wojtyła, svätý Ján Pavol II.? Myslím, že i tu v Košiciach tak ako všade inde. Abba, tak oslovujú malé deti otca, a tak čím ste mladší, čím ste viac deťmi, môžete s plnosťou lásky takto osloviť s Kristom Boha. Na kríži, vo chvíli najťažšej bolesti a opustenosti, volá: „Abba, Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ (Lk 23,46). Tak volala Anka Kolesárová vo chvíli, keď zazneli výstrely. Tak zneli i slová spomenutého Jána Pavla II., keď umieral pred zrakom celého sveta: „Nechajte ma odísť do domu Otca.“ Prečo tieto slová? Preto, aby sme si uvedomili, že úplné šťastie človeka nespočíva v jeho bohatstve, v jeho kariére, v jeho popularite, ak chcete ani v sláve, ale v láske, ktorá znamená darovať sa celý. Boh stvoril človeka ako muža a ženu (Mt 19,4; Mk 10,6). Vieme, že najväčšie ľudské šťastie môže človek, teda muž a žena, prežiť v tajomstve manželstva.

Poznáte onen slávny obraz vitebského rodáka Marca Chagalla Svadba či Sobáš? Onú nevestu poletujúcu v oblakoch? K Bohu Otcovi môžeme dôjsť jen s láskou. Pri prvom slávení Eucharistie, pri Poslednej veľkonočnej večeri, nám Kristus odovzdal najkrajšiu definíciu lásky: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto dá život za svojich priateľov.“ (Jn 15,13). Láska, moji drahí, nie je možná bez priateľstva. Eros i sexus bez lásky sú iba droga, ktorá neobohatí. Priateľstvo je nutne podmienené slobodou, slobodným rozhodnutím. Tak ako obeť Krista na kríži, ktorý sa vydal slobodne a vedel, že to nebude jednoduché. Preto tam, v Getsemanskej záhrade, leží tvárou k zemi a prosí: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich.“ (Mt 26,39). Nepochybne sa i táto myšlienka mihla v hlave Vašej Anky Kolesárovej. Až keď túto priepasť prekročíme, až potom sme dali všetko, patríme celkom tomu druhému. Celá história lásky i jej metahistória sa opierajú o tento princíp! Človek, pretože je schopný lásky, je schopný Boha.

Človeka nachádzame tam, kde nachádzame stopy jeho vzťahu k Bohu, a tak začína i naša civilizácia. Nedávno sa na internete objavili správy, ktoré jedinečným spôsobom potvrdzujú túto výpoveď, a tak sme si s profesorom Petrom Piťhom, ktorého kázne sa iste dostávajú i na Slovensko, povedali, že si nemôžeme tieto správy nechať pre seba. Americká kultúrna antropologička, preslávená v prvej polovici 20. [dvadsiateho] storočia, Margaret Mead, na otázku študentov ako dobre poznáme začiatok civilizácie, nehovorila o kamenných nástrojoch, o keramických črepoch, ani o maľbách na stenách. Známkou civilizácie je uzdravená a zahojená stehenná kosť. Pretože k tomu, aby sa zlomená kosť mohla zahojiť, potreboval zranený človek starostlivosť a pomoc druhých ľudí. Myslím, že tento postreh je taký dôležitý, že nám vlastne osvetľuje Ježišovo zlaté pravidlo („Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im.“ [Mt 7,12]) až do archaickej antropologickej roviny, a že nám našepkáva, akou cestou sa z nás stala civilizovaná ľudská spoločnosť. Toto sú skutočnosti, ktoré by nás mali presvedčiť, že dobro je mocnejšie ako zlo a zvíťazí; podobne ako pravda vždy zvíťazí nad lžou.